BUDGIE   22.4.1992 - 27.3.2007

Budgie bol môj prvý psík, maltézáčik bez PP. Za 15 rokov sme spolu zažili nespočetné množstvo veselých aj smutnejších príhod. Vďaka nemu som sa dostala do sveta kynológie a naučila sa o psoch veľmi veľa. Budgie, chýbaš nám a nikdy na teba nezabudneme.

Budgie [Badží] bol môj prvý vytúžený psík. Keď som v júni 1992 práve končila základnú školu, dozvedela som sa o šteniatkach maltézáčika (bez PP) a rýchle využila slabú chvíľku rodičov, ktorí mi po dlhoročnom prosíkaní konečne psíka dovolili. Mne bolo jedno aký pes to bude, hlavne že to bude pes. A tak sa mi konečne splnil sen a domov sme prinesli malé biele klbko, ktoré malo ledva 6 týždňov a ešte malo byť s matkou. V tej dobe nebolo jednoduché dostať sa k informáciám, preštudovanú z každej strany som mala akurát knižku "Chováme psy" a požičala si pár starožitných knižiek od kamarátok, ktoré doma už psa mali. Cvičiská v tej dobe boli v prvom rade pre ovčiaky, ľudia sa tam cez prsty pozerali aj na majiteľov dobermanov a bradáčov, nieto ešte nejakého kríženého maltézáka. Každopádne naše začiatky neboli ľahké. Výchova Budgieho bola hlavne na mne, keďže to bol môj pes, ja som robila čo som vedela - a netušila že robím všetko úplne zle a psíkovi vôbec nerozumiem. Chudák malý si so mnou dosť vytrpel. A kúsance od neho následne utrpela celá naša rodina a priatelia.

Keď mal Budgie asi rok, objavila som novovzniknutý cvičák agility, kde cvičili rôzne psy a cvičilo sa inak ako na "služobnom cvičáku". Veľmi som sa potešila a hneď sme ho začali navštevovať. Mama tiež mala kolegyňu psíčkarku, od ktorej mi časom požičala niekoľko ročníkov časopisu "Pes Přítel Člověka", tiež som si v stánku začala kupovať všetky dostupné psie časopisy, v ktorých toho o výchove a výcviku bývalo dosť. A tak som postupne začínala Budgiemu rozumieť, upravila svoj prístup k nemu a snažila sa jeho problémové správanie, ktoré bolo priamou reakciou na moju nesprávnu výchovu, napraviť. Budgie so mnou chodil skoro všade, brávali sme ho na dovolenky, dokonca bol s nami letecky v Španielsku.

V agility sme sa dopracovali do kategórie A3 a dobre sa umiestňovali na množstve pretekov. V tej dobe bola iba kategória Mini a Standard, takže malý 28cm Budgie musel skákať 40cm vysoké prekážky. Nevadilo mu to a obvykle parkúry zvládal behať bez chýb. Keď mal Budgie 5 rokov, preventívne RTG ukázalo, že jeho kolená nie sú úplne v poriadku a tak sme intenzitu tréningov obmedzili.

Keď mal Budgie 7 rokov, konečne sme si začali dobre rozumieť a spolu fajn fungovať. Prišiel čas na druhého psíka a tak sa k nám nasťahoval PRT Arnie. S Budgiem vychádzali v princípe dobre, "hádali" sa len občas. Arnie žiaľ kvôli zdravotným problémom žil len 2,5 roka, po jeho smrti sa k nám nasťahovala sučka PRT Queenie. S ňou vychádzali dobre, až kým sa Queenie nestala matkou - a bolo po priateľstve. Neskôr k nám postupne pribudli ďalšie dve sučky PRT - Ashley a Banshee, ktoré boli s Budgiem kamarátky. Budgie tiež pomáhal socializovať niekoľko našich vrhov.

Budgieho sme volali aj "maltézsky ovčiak" - ako môj prvý pokusný pes si toho so mnou ozaj dosť vytrpel. Vedel revírovať, robil obrany, ovládal poslušnosť podľa národného skúšobného poriadku... len poslušnosť v bežnom živote nám vôbec nefungovala :)

Posledné cca. 3 roky mal Budgie problémy so zlyhanou pečeňou, ale navonok mu to nijak nevadilo. Na jar 2007 zrazu stratil chuť do jedla, najprv som myslela že to súvisí so zlými zubami. Keď sa ani po vytrhnutí zlých zubov stav výrazne nelepšil a cca. o mesiac Budgie začal byť sklesnutý, zistilo sa že mu zlyhávajú obličky. V tomto veku (mal skoro 15 rokov) sa s tým nedalo veľa robiť a tak dostával len podpornú liečbu a snažili sme sa mu posledné dni spraviť čo najkrajšími. Keď sa už cítil naozaj veľmi zle a veľmi trpel, umožnili sme mu bezbolestný odchod.